Ako malá som veľmi nerada chodila do škôlky. Nejako som sa tu nedokázala s tým prostredím zžiť. Veľa som plakávala a chcela som byť s mamičkou. Tá ale musela chodiť do práce, pretože doma chýbali peniaze. Rodičia to jednoducho nemali jednoduché. Mali mňa so sestrou a starší dom, ktorý neustále hltal ďalšie financie na opravy.

Radosť z darčeka

So školou to nebolo zo začiatku tiež iné. Nakoniec som si nejako zvykla. Možno za to mohol aj nový detský písací stôl, ktorý vyrobil môj strýko. Má totiž stolársku dielňu, kde pracuje stále na nejakých zákazkách. Navyše som mala vtedy práve narodeniny, tak si s tetou povedali, že urobia mne i rodičom radosť. Bol naozaj moc pekný. Mal aj skrinku na zošity a učebnice. Dostatočne veľký, aby som si k nemu mohla pohodlne sadnúť a začať s úlohami. Často som si tu len tak maľovala alebo sa učila z otvorenej učebnice. Moja sestra mala veľmi rada, keď som vzala šlabikár a čítala jej. Potom sa učila všetko so mnou. Keď už išla do prvej triedy tiež, striedali sme sa u neho. Občas sme sa sem vošli aj spoločne, pokiaľ teda nebola nejaká bitka.